Žil jeden človek. Nebol chudobný, ale nebol ani bohatý. Ničím zvláštnym sa nelíšil od ľudí, ktorí žili okolo. Nebol už mladý, ale nebol ešte ani starý … A ten človek mal slabú dušu … Semená dobra už v duši boli – ale ešte nevyklíčili …
     Žil človek ten – tak, ako okolo neho žili všetci … A ovládali ho jeho rozmary a jeho neresti … A spútavali ho jeho obavy a jeho slabosti … A nedarilo sa mu dobre: jeho život ubiehal … striedali sa všedné šedé dni …, nebolo v nich radosti ani úspechy …
     Každý deň večer ten človek premýšľal: „Tak teda zajtra – budem sa správať lepšie, už sa viac nepoddám svojim slabostiam a svojim nerestiam!“
     Ale prišlo „zajtra“ … – a znova ho ovládali jeho rozmary a neresti a spútavali ho jeho obavy a jeho slabosti …
     Raz sa človek zamyslel: „Prečo nemôžem žiť tak, ako by som chcel sám? Prečo sa nechovám tak, ako viem, že je potrebné sa správať? Prečo ma ovládajú moje neresti a spútavajú moje obavy? „
     Začal premýšľať – ale nenašiel príčinu toho, prečo nežije tak, ako považuje za správne, prečo sa nespráva tak, ako sám chápe, že správne je. A začal sa vtedy človek pýtať Boha: „Otče môj a Stvoriteľ! Prečo nemôžem žiť tak, ako by som chcel; správať sa tak, ako považujem za správne? Prečo som sa stal otrokom svojich nerestí a svojich rozmarov; svojich obáv a svojich slabostí? V čom je príčina? „
     A Boh mu odpovedal: „Ale veď to nemá žiadnu príčinu! Podľa svojej vôle – sa môžeš správať tak, ako sa sám správať chceš! „
     A povedal vtedy človek: „Poraď mi teda: Ako to mám dokázať a čo mám urobiť – aby moje neresti a moje slabosti prestali ovládať môj život?“
     A Boh odpovedal: „Zakaždým predtým, než čokoľvek urobíš alebo povieš – počúvaj hlas srdca svojho duchovného a urob to tak, ako radí. Tak ovládneš slabosti a obavy a zbavíš sa nerestí a rozmarov!“
     A človek sa rozhodol Božiu radu dodržať.
     Ďalšie ráno vstal a urobil predsavzatie, že zakaždým bude prosiť o radu svoje srdce duchovné – predtým, než čin vykoná; predtým, než slovo prehovorí …
     A každé ráno starý otec toho človeka – hovoril synovi slová neláskavo, vrčal a nadával. Hovoril mu otec, že je nehodný syn, a že všetky pokolenia synov ľudských – žijú nesprávne, a vypočítaval všetky svoje krivdy a všetky svoje horkosti a obviňoval svojho syna vo všetkom, v čom bol aj v čom nebol vinný … A začal otec synovi nadávať, slová urážlivé hovoriť.
     A vzkypel hnev v tom človeku kvôli slovám horkým, urážlivým … Už bol pripravený, ako obyčajne, odpovedať otcovi – a sám slová jedovaté vysloviť, keď si pripomenul Božiu radu.
     A srdce stihlo zašepkať: „Zadrž slová urážlivé, lebo ťa miluje otec tvoj: veď sa zarmucuje kvôli tvojmu nešťastiu! Aj ty ho miluješ! Zadrž slová hnevlivé – a popros o odpustenie!
     A ako odpoveď na nadávky otcovské – sa človek poklonil a povedal: „Odpusť mi!“ A hnev zhasol. Objal človek otca – a odišiel za svojou prácou.
      A jeho otec sa začudoval … a odteraz prestal nadávať.
     A večer šiel človek ten domov po ťažkej práci. Nakúpil si jedlá rozmanité a premýšľal o tom, ako si bude pochutnávať na všelijakých lahôdkach … Hoci mal veľký sklon k obžerstvu …
     A zašiel on do domu mladej vdovy, žijúcej s malými deťmi. Žena mu mala splatiť dlh, ale stále nedokázala ušetriť peniaze. Dávno jej chcel povedať, že jej dlh odpustí. A rozhodol sa, že dnes to konečne urobí. A vošiel do domu chudobnej vdovy a povedal jej, že jej odpúšťa jej dlh. Vdova mu ďakovala, klaňala sa až k zemi. A človek už chcel odísť, ale srdce mu šepká tichučko: „Nechaj deťom to jedlo, ktoré si si kúpil pre seba! To budú mať radosť! „
     Človek ten … tak-tak, že dokázal príkaz srdca splniť. Ale keď rozdal maškrty deťom – i v ňom sa zdvihla radosť veľká. Domov kráča ľahko, celý je šťastím preplnený, nohy pod sebou necíti! A srdce v hrudi – akoby pieseň spievalo!
     Každý deň sa nestávalo, že by človek hlas srdca počul, zakaždým nedokázal splniť to, čo mu našepkávalo … Ale deň odo dňa sa stále viac pokúšal žiť tak, ako srdce prikazuje, s každým dňom ho stále menej ovládali jeho rozmary a jeho neresti, stále menej ho obmedzovali jeho obavy a jeho slabosti. Klíčili semená lásky srdečné v duši!
     Raz ten človek išiel a vidí: mnoho silných a zlých ľudí bije chlapca dobrého. Ale ľudia, ktorí idú mimo, – len pridávajú do kroku, odvracajú sa, nevmiešavajú sa do toho, obchádzajú stranou: aby sa im samým od tých zlých niečo zlé nestalo. A človek ten smelosťou nevynikal. Chcel tiež prejsť mimo, akoby sa ho to netýkalo …Ale srdce – nešeptá, ale kričí: „Ak nepomôžeš ty – zabije človeka výborného! Ale ty ho môžeš zachrániť! “ Ale človek sa bojí, strach svoj premôcť nie je v jeho silách … Nedokáže ani utiecť, ani pomôcť … Ale srdce sa neutišuje: „zachraňuj rýchlejšie!“ Začal teda človek volať Boha, pretože nedokázal prekonať strach. A nie šeptom len pre seba, ale z plného hrdla vykríkol: „Bože! Poď sem! Bože! Poď sem! “ Ľudia, ktorí išli okolo, sa údivom zastavili. A tí, ktorí kráčali stranou – sa tiež priblížili.
     Začali aj iní zo všetkých strán pribiehať k tomu miestu, zastavovali sa a pozerali: čo sa tu deje a kde je tu Boh? A taký dav sa zhromaždil – že sa zlí ľudia naľakali, pustili chlapca a rýchlo sa schovali.
     A chlapec sa zdvihol zo zeme a ďakuje tomu človeku: „Aký si smelý! Zachránil si ma! „
     Človek ide domov a srdce v hrudi – ako slniečko žiari a hovorí: „Láska je silnejšia než všetky strachy!“
     Čas ubiehal – a život toho človeka bol stále ľahší a radostnejší. Jedného nedeľného dňa si človek ten vyšiel na prechádzku. Šiel, a oproti nemu ide vdova – tá, ktoré dlh odpustil. Usmieva sa na neho vľúdne, hlboko sa klania. A človek ten – na jej krásu sa zadíval … Ženy ho veľmi priťahovali, ale považoval svoj chtíč – za obrovský hriech. Začal sa človek na stranu odvracať, aby nevidel, ale vtedy si spomenul – a požiadal o radu srdce. A srdce mu hovorí: „Pozri sa poriadne, tiež aj vnímaním duchovným: páči sa ti tá žena?“ Človek sa pozrel – a všetko sa v ňom láskou rozsvietilo!
      Hovorí srdcu: „Nepoznám lepšiu! Tej by som dal všetko! „
     „Tak čoho sa bojíš? To nie je chtíč, – čo si praješ nie pre seba, ale chceš druhému darovať! To znamená, – že sa v tebe prebudila láska! Choď za ňou a povedz jej, že ju miluješ! „
     Človek to tak urobil. Pristúpil k nej a povedal: „Milujem ťa! Vezmi si ma! „
     Všetci známi a susedia okolo začali hovoriť: „Taký hlúpy človek! Toľko majetku si nazhromaždil, mohol by si nájsť bohatú nevestu! Ale on – vdovu s malými deťmi si berie!
     Ale človek počuje pieseň srdca: Šťastie daruješ – šťastie dostaneš! Šťastie si pre seba za peniaze nekúpiš! “ A srdce horí stále žiarivejšie, stále silnejšou láskou planie! A premieňa – aj slová človeka, aj jeho skutky! A v krátkom čase sa ten človek oženil s tou ženou. A láska ich vzájomná srdečná – začala všetok ich život ožarovať, domov zahrievať! Začali spolu deti vychovávať, tiež rodičov uctievať.
     A ďakoval človek Bohu: „Otče môj a Stvoriteľ! Tvoja rada – celý môj život premenila, šťastie mne darovala! Už som premohol svoje rozmary a svoje neresti, prekonal som svoju nemohúcnosť a svoje obavy! “ A Boh mu odpovedá: „Ten, kto sa hlas srdca duchovného naučil počúvať, – toho môže vykonať ešte oveľa viac! Lebo hlas srdca – to je hlas Lásky! A všetko, čo sa s láskou buduje a tvorí, – odo Mňa prichádza! Lebo JA som LÁSKA! „

Zo spomienok Apoštola Ondreja